Farnosť TRSTÍN
Rímskokatolícka farnosť sv. Petra a Pavladon Ľudovít Suchán
Odmeň ho, Pane, láskou, ktorú hlásal!
Zvečerilo sa na oblohe mojej duše
a nebeské svetlá nevidím,
nepočujem švitorivé hlásky,
ani radosť necítim.
Smútok si ku mne prisadol
a ponúka mi vypiť blen
čo priniesol zvesť bolestnú
a pekný prerušil mi sen.
Život sa raz skončiť musí,
taká je pravda odveká,
obruč smútku každý skúsi,
keď stratí srdce človeka,
čo láska ho s ním spájala.
Tam v v diaľavách už odpočíva,
kde prežíval svoj život plodný,
keď opustil kraj svoj rodný,
pravdu Kristovu podať hotový -
až na japonské ostrovy.
Bože, osláv dušu jeho,
keď prebrodil už žitia chodník,
podosieval kvety viery
a dojedol svoj: Makovník.
Milka Rusnáková, poetka z Oravy
Bol členom Saleziánskej spoločnosti sv. Jána Bosca a misionárom. Narodil sa 25. augusta 1921 v Trstíne. Študoval v Šaštíne, v Trnave, vo Sv. Beňadiku, vo Sv. Kríži nad Hronom, kde ho biskup Dr. Andrej Škrábik vysvätil za kňaza v júni 1949. Začal študovať na Univerzite Komenského v Bratislave, no pre násilné odvezenie do sústreďovacieho tábora v Podolínci musel štúdiá prerušiť. Keď sa po úteku dostal do Talianska, študoval v Turíne kánonické právo na Pápežskej univerzite v rokoch 1950 - 1954. Do Japonska prišiel v roku 1954. Tam v Tokiu bo v saleziánskom seminári profesorom cirkevného práva, morálnej teológie a liturgie, zároveň bo radcom cirkevného tribunálu pre veci manželské v arcidiecéze Tokio. Na ostrove Kjúšú bol v Beppu provinciálnym delegátom pre saleziánsku misiu okresu Oita. V ďalších rokoch tam bo správcom biskupskej katedrály a direktorom biskupskej kancelárie. Neskôr bol v Beppu riaditeľom saleziánskej komunity, potom opäť v Tokiu vychovávateľom v saleziánskom študentáte. V Čófu – časti Tokia bol správcom fary, kde postavil kostol. Na jeho stavbu prispeli aj slovenskí dobrodinci. Od roku 1995 je opäť na ostrove Kjúšú. Stáva sa správcom fary – misie v Akeno, ktorá je časťou okresného mesta Oita. Zároveň je tu aj riaditeľom materskej školy. V roku 2002 odchádza do mesta Beppu, kde ho predstavený poverili novými úlohami primeranými veku a zdravotným možnostiam.
Vo svojej misijnej činnosti v Japonsku najdlhšie pôsobil v Tokiu. Bol tam trvalým magnetom pre Slovákov prichádzajúcich do Japonska. Vyplývalo to z polohy jeho farnosti v Čófu pri Tokiu, pretože do Tokia, hlavného mesta, smerujú cesty všetkých návštevníkov Japonska. Slúžil im sv. omše, stretávali sa mimo nich. Slovensko má v tejto ekonomicky vyspelej krajine dôstojné zastúpenie v ľuďoch, ktorí v nej rozosievajú semeno Kristovej radostnej zvesti. Ocenilo ju aj Ministerstvo kultúry SR, keď všetkým trom slovenským misionárom v Japonsku udelilo Poctu MKSR – striebornú medailu za dlhodobé šírenie idey kresťanstva, humanizmu a za propagáciu slovenskej kultúry v Japonsku. Ocenenie prevzali na Slovenskom veľvyslanectve v Tokiu z rúk bývalého prezidenta pána Michala Kováča 9.2.1998. Chargé d' affaires SR pán Juraj Petruška 17.8.1998 odovzdal vyznamenanie donovi Figurovi, ktorý ktorý ho pre vysoký vek nemohol prevziať v Tokiu. Dňa 1.1.1996 ich prijal v Tokiu aj veľvyslanec SR JUDr. Miroslav Lajčák, ktorý sa o to vyznamenanie najviac pričinil.
Don Suchán mal veľkú záľubu v písaní hexametrov. Mal ju už počas teologických štúdií. Na večierkoch literárneho krúžku si dovolil napodobňovať Jána Hollého. V tvorbe vychádzal zo skutočností, ktoré prežíval. Opísal svoju prvú cestu do Japonska po mori pod názvom „Veliká oceaniáda“. Tiež svoju cestu na Sibír k svojim spolubratom, ktorú nazval „Sibiriáda“. A veľa iných, písaných humorným spôsobom.
Zomrel 5. januára 2005 v meste Beppu na ostrove Kjúšu, kde je aj pochovaný spolu so slovenskými saleziánskymi spolubratmi don Figurom a don Folínom.
Jeho verše písané hexametrom vydalo vydavateľstvo DON BOSCO v roku 2003 pod názvom Posledný makovník.
