sv Peter sv Pavol kostol

Farnosť TRSTÍN

Rímskokatolícka farnosť sv. Petra a Pavla

Relikvia blahoslavenej Anky Kolesárovej

V nedeľu 05.06.2022 na sviatok Zoslania Ducha Svätého bola pri sv. omši o 11.-tej hodine vo farskom kostole v Trstíne zástupcami košickej arcidiecézy donesená a natrvalo umiestnená relikvia blahoslavenej Anny Kolesárovej, mučenícky čistoty.
Blahoslavená Anka Kolesárová sa stala obeťou sovietskeho vojaka, ktorý ju zastrelil v novembri 1944, keď sa mu odmietla podvoliť. 1. septembra 2018 ju za blahoslavenú vyhlásil v Košiciach kardinál Giovanni Angelo Becciu.

Fotografie z odovzdania relikvie Anny Kolesárovej, nájdete v Galérii



Anna Kolesárová

Blahoslavená Anna Kolesárová (* 14. júl 1928 Vysoká nad Uhom, ČSR – † 22. november 1944 Vysoká nad Uhom, Slovenská republika) je slovenská mučenica čistoty a obeť zločinu spáchaného vojakom Červenej armády počas druhej svetovej vojny.
Anna Kolesárová sa narodila vo Vysokej nad Uhom. Pochádzala z katolíckej rodiny Jána a Anny, rodenej Kušnírovej, sama bola tiež zapálenou veriacou. Anka mala staršieho brata Michala. V roku 1938 zomrela jej mama a Anka sa začala starať o domácnosť.
Na jeseň 1944 sa front priblížil k okresu Michalovce. Obcou Vysoká nad Uhom, ktorá bola v tej dobe súčasťou vojnového Slovenského štátu, prechádzali sovietske jednotky. Podľa medzinárodných dohôd nemalo byť obyvateľstvo územia bývalého ČSR nijako perzekvované.
22. novembra 1944 sa spolu s rodinou a susedmi v skrývala v pivnici pod kuchyňou ich domu kvôli prebiehajúcim bojom v okolí. Kvôli panujúcej neistote sa podobne ako mnohé iné ženy obliekla do čierneho, aby nevzbudzovala pozornosť vojakov. Po tom, čo do pivnice pri prehľadávaní domu nazrel jeden zo sovietskych vojakov, ju otec poslal do kuchyne, nech vojakovi prinesie jedlo. Dievča však vojaka zaujalo a preto jej prikázal, aby šla s ním. Keď nechcela, priamo jej povedal, že buď pôjde a vyspí sa s ním, alebo ju zabije. Keď opäť odmietla, povolil jej jednovetovú rozlúčku s otcom a na mieste ju zastrelil. Jej vražda zostala nepotrestaná. Nie je známy ani vojak, ktorý tento čin vykonal.
Pochovaná bola nasledujúceho dňa večer, keď ešte v okolí obce prebiehali boje.


Proces blahorečenia

Proces blahorečenia Anny Kolesárovej prebiehal od 3. júla 2004. Jej hrob vo Vysokej nad Uhom je cieľom pútnikov z celého Slovenska, najmä z radov mládeže.
Pápež František 6. marca 2018 podpísal dekrét o mučeníctve Božej služobníčky Anny Kolesárovej, čím umožnil jej blahorečenie.
Anna Kolesárová bola vyhlásená za blahoslavenú 1. septembra 2018 v Košiciach. Pápež stanovil deň liturgickej spomienky na blahoslavenú Annu na 20. november.


S kým sa Anka dohovorí v nebi po slovensky

Prinášame stručný prehľad blahoslavených a svätých slovenského pôvodu, ku ktorým sa v nebi pripojila Anna Kolesárová.
Rehoľníčka slovenského pôvodu, ktorú volali americká svätá Terezka. Mních z 11. storočia, ktorého mučili, lebo nechcel zhrešiť so ženou. A mnohí ďalší. Poznáte svätých a blahoslavených spätých so Slovenskom? 
svätý Gorazd (9.-10. storočie)
Je najstarším známym kňazom a svätcom slovenského pôvodu. Gorazd bol prvým a priamym nástupcom sv. Metoda v správe školy a zrejme aj arcibiskupstva. Dá sa povedať, že bol popri Cyrilovi a Metodovi tretím apoštolom Slovákov. 
V roku 867 sprevádzal svojich učiteľov do Ríma, kde bol vysvätený za kňaza. 
Po smrti Metoda a vládcu Svätopluka prišli počas panovania Mojmíra II. okolo roku 900 delegáti pápeža Jána IX., aby zreorganizovali veľkomoravskú cirkevnú provinciu. Okrem troch sufragánnych biskupov vysvätili aj arcibiskupa. Aj keď sa meno arcibiskupa nezachovalo, predpokladá sa, že ním bol Gorazd.

svätý Bystrík (1003 – 1046)
Tradícia pokladá Bystríka za nitrianskeho biskupa. Priama zmienka o tomto svätcovi je v životopise sv. Gerarda, čanádskeho biskupa na území dnešného Maďarska. Po nepokojoch a krvavých bojoch o maďarský trón v septembri 1046 pohanskí veľmoži s ozbrojencami napadli biskupov (Gerarda a Bystríka), ktorí prišli pozdraviť nového kráľa Ondreja. Ťažko zranený biskup Bystrík na tretí deň zomrel.

svätý Svorad-Andrej (okolo 980 – 1030) a svätý Benedikt († 1037)
K starobylému benediktínskemu kláštoru sv. Hyppolita na Zobore pri Nitre sa viaže pamiatka na mníchov sv. Svorada-Andreja a sv. Benedikta. Svorad-Andrej sa narodil okolo roku 980 a pochádzal z južného Poľska. Približne okolo roku 1020 ho prijali do spomínaného kláštora na Zobore. Žil pustovníckym životom. 
Neskôr sa k nemu pridal mladý učeník Benedikt, ktorý pochádzal pravdepodobne zo západného Slovenska. 

Päť bratov pustovníkov, mučeníkov († 1003)
Podieľali sa na pokresťančovaní Poľska po roku 1000. Pramene hovoria, že v poľskom lese žilo päť bratov mníchov – Matej, Izák, Kristín, Ján a Benedikt. Ján a Benedikt pochádzali z talianskeho prostredia, Izák, Matej a Kristín z Poľska. Iné zdroje uvádzajú, že traja z bratov pochádzali z Talianska a dvaja s najväčšou pravdepodobnosťou zo Slovenska.
Benedikta a Jána pozval do Poľska cisár Oto III. na žiadosť Boleslava Chrabrého. Do Poľska dorazili na prelome rokov 1001 – 1002. Bol pre nich postavený kláštor v Miedzyrzeczi. Tu sa k nim pridali Izák, Matej a Kristín. 
Na začatie svojej misie potrebovali pápežské povolenie, ktoré im mal doručiť Bruno z Querfurtu. Keď však dlho neprichádzal, jedného z mníchov – Benedikta – vyslali, aby ho vyhľadal. Knieža Boleslav mu na cestu poskytol desať (podľa iných zdrojov až sto) hrivien striebra. 
Lenže Benediktovi sa nepodarilo dokončiť cestu, tak po návrate vrátil striebro Boleslavovi. V roku 1003 mníchov prepadli lupiči v domnienke, že majú u seba strieborný poklad. Keď však striebro nenašli, zabili ich (obr.).
Takmer okamžite po smrti boli piati bratia uznaní za mučeníkov. Za svätých boli vyhlásení pápežom Jánom XVIII. v Ríme roku 1004.

svätý Mojsej Ugrín (983 – 1043)
Mních Mojsej Ugrín (známy aj ako Mojžiš Uhorský) je jedným z prvých kanonizovaných svätcov slovenského národa. Pochádzal z východného Slovenska, ale pôsobil na Kyjevskej Rusi na dvore kniežaťa svätého Borisa. 
Keď knieža Boris v bojoch zahynul, dostal sa Mojsej do zajatia. Podľa legendy sa v Poľsku zapáčil významnej žene z okruhu panovníka Boleslava Chrabrého, ktorá sa za neho chcela vydať. Ponúkla mu, že ho vykúpi z väzenia, ak si ju vezme, ale on to odmietol. 
„Ktorý muž poslúchajúci ženy dobre pochodil? (…) Ako ja môžem poslúchať nečistú radu ženy, ktorú som od svojho zrodu doteraz nikdy nepočúvol?!“ vravel Mojsej. Napokon ho aj tak vykúpila a urobila z neho svojho sluhu. Obliekla do drahých šiat a ešte viac nahovárala na hriech. Keď sa jej nechcel podvoliť, uvrhla ho do žalára a chcela ho nechať umrieť hladom. Lenže jeden z jej sluhov nosil Mojsejovi potajomky pokrm.
Neskôr začala žena Mojseja ťažko mučiť. Keď ho bili železom, vraveli mu: „Zachráň sa, daj dole mníšske rúcho a zbavíš sa utrpenia.“ No Mojsej odmietal.
Žena s veľkou túžbou pomstiť sa mu za nepoddajnosť napísala dokonca list kniežaťu Boleslavovi Chrabrému, ktorý si oboch predvolal a tiež Mojsejovi dohováral. No Mojsej Uhrín mu povedal: „Čo osoží človeku, hovorí Pán, keby aj celý svet získal a svojej duši by uškodil?! Alebo za čo vymení človek svoju dušu? Prečo mi sľubuješ slávu a česť, keď sám čoskoro zomrieš a túto ženu zabijú?“
Predpoveď sa vyplnila, hoci Mojseja ešte dlho mučili. Medzitým Boleslav začal veľké prenasledovanie mníchov, no raz v noci knieža nečakane zomrel a pri chaose v krajine zabili povstalci aj spomínanú ženu. 
Mojsej sa podľa prameňov dožil 60 rokov. Jeho neporušené ostatky ležia v jaskyni svätého Antona v Kyjevsko-pečerskej lavre. 

svätá Alžbeta Uhorská-Durínska (1207 – 1231)
Medzi slovenských svätcov patrí aj svätá Alžbeta Durínska, pochádzajúca z Bratislavy, kde žila v tom čase jej uhorská kráľovská rodina. 
Alžbeta Durínska sa narodila v roku 1207, už v útlom veku ju zasnúbili a previezli z Bratislavského hradu na dvor durínskeho zemského grófa na hrade Wartburg, kde žil jej snúbenec Ľudovít. Bola veľmi nábožná a aj keď zomrela veľmi mladá, 24-ročná, zaslúžila sa o vybudovanie nemocnice v Marburgu, kde sa sama venovala službe chorým.
Alžbeta Durínska patrí medzi vzory charitatívnej činnosti a jej meno nesú viaceré rehoľné spoločnosti. Patrí medzi ne aj rehoľa sv. Alžbety (alžbetínky) v Bratislave, jej meno nesie aj Dóm sv. Alžbety v Košiciach.

blahoslavená Miriam Terézia Demjanovičová (1901 – 1927)
O jej blahorečení písal aj denník New York Times, keďže išlo o prvú slávnosť blahorečenia na území USA.
Miriam Terézia Demjanovich sa narodila 26. marca 1901 v meste Bayonne v štáte New Jersey ako najmladšia zo siedmich detí v rodine slovenských gréckokatolíkov pôvodom z Bardejova. 
Po získaní vysokoškolského diplomu z literatúry vstúpila do Kongregácie milosrdných sestier sv. Alžbety. 
Už ako postulantka a novicka sa vyznačovala intenzívnou spiritualitou založenou na mystickej skúsenosti spoločenstva Najsvätejšej Trojice. A to až tak, že ju nazývajú „americkou svätou Terezkou od Dieťaťa Ježiša“. 
Jej duchovný sprievodca ju rok pred smrťou požiadal o napísanie súboru meditácií o duchovnom živote pre ostatné novicky. Týchto 26 spisov bolo po jej smrti publikovaných v knihe Väčšia dokonalosť (Greater perfection). 
Pod názvom Kvet z bardejovských záhonov ju neskôr v Kanade do slovenčiny preložil a vydal slovenský jezuita Štefan Senčík. Jej životopis vyšiel vo vydavateľstve Dobrá kniha pod názvom: Na ceste za väčšou dokonalosťou – Miriam Terézia Demjanovičová.
Členkou Kongregácie milosrdných sestier sv. Alžbety bola len dva roky, keď 8. mája 1927 zomiera vo veku 26 rokov na akútny zápal slepého čreva.
„To, že za taký krátky život stihla tak veľa, je dôkazom, že šlo o dielo Boha,“ povedala pre NY Times sestra Mary Canavan, ktorá sa podieľala na beatifikačnom procese. 
Duchovné spisy Miriam Terézie sa stali medzi katolíkmi v New Jersey rýchlo populárne a v 60. rokoch sa mnohí modlili na jej príhovor. V roku 1964 diagnostikovali chlapcovi menom Michael Mencer vážne poškodenie zraku, ktoré malo viesť k úplnej slepote. Učiteľka v škole mu dala pamätný obrázok sestry Miriam Terézie, na ktorej príhovor sa chlapec s mamou začal modliť. „Do šiestich týždňov mohol opäť vidieť,“ spomína sestra Mary Canavan. 
Dekrét potvrdzujúci zázrak na príhovor sestry Miriam bol podpísaný pápežom Františkom v decembri 2013.
Za blahoslavenú ju vyhlásili 4. októbra 2014 v meste Newark v New Jersey. 
Bolo to historicky prvé blahorečenie na pôde USA. Formulu blahorečenia predniesol ako delegát Svätého Otca prefekt Kongregácie pre kauzy svätých kardinál Angelo Amato. Na slávnosti boli okrem jej príbuzných aj Michael Mencer, ktorý miestnou katedrálou niesol relikvie sestry Miriam Terézie Demjanovičovej. 

blahoslavená Sára Salkaházi (1899 – 1944)
Sestra Sára Salkaházi sa narodila v Košiciach. Jej otec, ktorý bol vlastníkom hotela, zomrel, keď bola ešte malé dieťa. Napriek tomu bola veselým dievčaťom. Po skončení školy pracovala ako učiteľka, neskôr novinárka.
Niekoľko mesiacov bola dokonca zasnúbená, prsteň však po zvážení vrátila. O nejaký čas začala v sebe cítiť povolanie k zasvätenému životu. V roku 1929 vstúpila do Spoločnosti sociálnych sestier v Košiciach. V ťažkej charitatívnej službe pokračovala v Komárne, kde sa starala o deti ako vedúca kuchyne a učiteľka. 
Počas druhej svetovej vojny skrývala s ostatnými sestrami v domovskom kláštore v Budapešti Židov. Vojaci pronacistickej maďarskej strany šípových krížov ich chytili, zastrelili a telá hodili do Dunaja. 
Za blahorečenú bola vyhlásená v roku 2006.

blahoslavený Pavel Peter Gojdič (1888 – 1960) a blahoslavený Dominik Metod Trčka (1886 – 1959)
Zinscenovaný proces s tzv. „vlastizradnými“ rímskokatolíckymi biskupmi Jánom Vojtaššákom, Michalom Buzalkom a gréckokatolíckym biskupom Pavlom Gojdičom sa skončil 15. januára 1951. 
Súdny proces so slovenskými biskupmi bol súčasťou proticirkevného ťaženia, ktoré zorganizovala vtedajšia komunistická vládna moc. Jána Vojtaššáka odsúdili na 24 rokov odňatia slobody, Michala Buzalka a Pavla Gojdiča doživotne.
Dominik Metod Trčka bol rehoľným predstaveným, misionárom a trpiteľom za vieru. Tragicky ho postihla likvidácia mníšskych kláštorov komunistickou vládnou mocou. Odsúdili ho na 12 rokov, zomrel v apríli 1958 na zápal pľúc v Leopoldove.
Pavla Petra Gojdiča a Dominika Metoda Trčku vyhlásil za blahoslavených pápež Ján Pavol II. 4. novembra 2001 na Námestí sv. Petra vo Vatikáne.

blahoslavená sestra Zdenka Schelingová (1916 – 1955)
Sestra Zdenka Schelingová pochádzala z jedenástich detí. Pri krste dostala meno Cecília. Do rehoľného života vstúpila v pätnástich rokoch, keď odišla do domu sestier sv. Kríža v Podunajských Biskupiciach. 
Po vstupe do noviciátu dostala rehoľné meno Zdenka. Pracovala v nemocniciach v Bratislave a Humennom. Chorým sa venovala s obetavosťou a svedomitosťou.  V roku 1952 sa podieľala na pomoci pri úteku kňaza Štefana Koštiala. Strážnikovi namiešala do nápoja uspávací prášok. Kňaza však napokon chytili. 
Pri druhom pokuse o záchranu saleziánskych kňazov a seminaristov sa stala obeťou pasce, keď so spolusestrou uverili, že kňazov a ostatných odvezú a popravia na Sibíri. Po zatknutí sestru Zdenku vo vyšetrovacej väzbe kruto mučili. V roku 1952 ju postavili pred súd a odsúdili za velezradu na dvanásť rokov mučenia a desať rokov straty občianskych práv. O tri roky neskôr na následky mučenia zomrela. 
Za blahoslavenú ju vyhlásil pápež Ján Pavol II. v Bratislave v roku 2003.

blahoslavený Vasiľ Hopko (1904 – 1976)
Pomocným gréckokatolíckym biskupom bol od roku 1947. Keď bola v roku 1950 zrušená Gréckokatolícka cirkev na Slovensku, po krutom vyšetrovaní ho odsúdili na pätnásť rokov odňatia slobody, peňažný trest 20-tisíc Kčs a desať rokov straty občianskych práv. 
V krutých väzenských podmienkach strávil spolu v piatich väzniciach viac ako trinásť rokov. V roku 1964 ho podmienečne prepustili. Na následky zdravotných problémov z väzenia o deväť rokov neskôr zomrel. Za blahoslaveného ho vyhlásil pápež Ján Pavol II. v Bratislave v roku 2003.

blahoslavený Titus Zeman (1915 - 1969)
Ako 25-ročný sa stal saleziánskym kňazom a pôsobil ako kaplán, školský radca a profesor chémie. Po tom, ako komunistický režim v roku 1950 zrušil mužské kláštory, Titus Zeman zorganizoval a viedol tri ilegálne prechody do Talianska. Pri nich sprevádzal mladých saleziánskych študentov teológie, aby tam mohli doštudovať a stať sa kňazmi.
Tretí prechod 9. apríla 1951 sa pre rozvodnenú rieku Moravu nevydaril. Titusa Zemana zatkli, vypočúvali, mučili a odsúdili na 25 rokov väzenia. Po dvanástich rokoch väzenia ho roku 1964 podmienečne prepustili. O päť rokov na následky mučenia a väznenia zomrel v Bratislave. Už pri jeho pohrebe sa hovorilo o ňom ako o mučeníkovi. Po roku 1989 začal byť vnímaný ako mučeník za záchranu duchovných povolaní. Za blahoslaveného ho vyhlásil bývalý prefekt Kongregácie pre kauzy svätých kardinál Angelo Amato v septembri 2017 v bratislavskej Petržalke.